Kniha
NIEKTO TO TU POPLIETOL
NAPÍSAL: ROMAN BREZINA
Obsah:
1. kapitola Ako sa to všetko začalo.
2. kapitola Diaľnica v lese
3. kapitola Stratený šľachtic
4. kapitola Nižný Dvor
1. kapitola
Ako sa to všetko začalo
Kto by si pomyslel, že celkom obyčajný sudca z celkom obyčajného mesta sa niekedy zapletie do úžastného dobrodružstva na hrade v Liptovskom Hrádku. Dnes však nemôžeme fungovať bez riadneho príbehu. Jedného dňa sa so svojimy kamarátmi vybral na výlet do táborovej oblasti Borová Sihoť.
,,Ako to, že nemáte špeciálne zľavy pre ústavných činiteľov!!! Už sa z Bratislavy trepem tu do tohto zapadákova dosť dlhú dobu nato, aby som počúval takéto keci! Dajte mi jednu štvormiestnu chatku a dosť bolo rečí."
,,Ale pane,... Štvormiestnu chatku nemáme, máme len päťmiestne chatky, alebo dvoj. Máme však štvormiestne izby." povedala recepčná.
,, Dúfam, že za stan sa neplatí viac ako tridsať eur!" povedal už do rúžova sfarbený sudca Alex Dimitrov.
Keď už dokončila transakciu, Alex s kamarátmi sa odobrali na pláž ku Váhu aby si rozložili stan.
V noci potom sedeli pred stanom pri táboráku.
Viktor Fundal, okresný prokurátor Bratislavy V., povedal: ,,Asi pred troma mesiacmi som čítal takú povesť. Podľa tej povesti tu, na miestnom hrade panoval jeden Balassa, ktorý bol veľmy chápavý, v tajných chodbách hradu prekonal brány časopriestoru a presunul sa do minulosťi. Neskôr sa vrátil s mnohými pokladmi. "
,,No to nemôže byť pravda. To nieje možné..."koktal Alex.
,,Alex, neprerušuj ho!" povedal Matej Svokor, riaditeľ firmi HAGEDOS s. r. o. .
,,Je to pravda! Dagmar Máchová je moja bývalá frajerka..."
,,Viki, Viki, keď sa hrad rekonštruoval asi Dagmarka niečo našla, nie?"
,,Ten sarkazmus si môžeš odpustiť," povedal Viktor, ,,Dagmar nerobila archeologické výskumy zrúcaniny a hlavne nie hradne jaskyne. Nato, aby si našiel časopriestorovú bránu, musí podľa tejto knihy splniť tri veci, " vytiahol knihu, ,, poprvé: Musíš byť vnútorne vyrovnaný, podruhé musíš mať modrú krv a tiež musíš dosiahnuť, takzvnú,
,,kráľovskú moc,,. Neviem, čo to má znamenať, ale Balassa musel mať veľmi dobrú fantáziu!" dodal.
,, Ozaj, a kde je vlastne Igorko?" spýtal sa Matej skôr, ako sa z húštiny za lávkou ozval tlmený výstrel. Keď sa všetci traja išli cez most pozrieť na miesto zvláštneho zvuku.
Ležal tam Igor Hulváth, riaditeľ bratislavskej MHD. Bol len omráčený, ale mal veľkú hrču na čele.
,, Ktovie, kto to urobil, a kto vie, na koho strieľal. "
V tom sa v kríkoch ozval šuchot. Niečo sa k nim blížilo a pomaly to vrčalo k nim.
2. kapitola
Diaľnica v lese
Zrazu sa z lesa vyvalil asfaltový koberec, po ktorom jazdili autá akoby nie z tejto doby.
Keď šli do mesta, zistili, že tu niečo nieje v poriadku. Mesto sa zdalo byť čistejšie, a aj väčšie. Keď sa približovali k hradu, bolo tu niečo zvláštne. Z hradu už nebola z rúcanina.
Bol nádherne zrekonštruovaný, okná sa leskli v slnečnom svetle.
Potom sa všetko zmenilo. Okolo hradu zrazu nebol kaštieľ, hrad mal vysoké hradby a široká priekopa chránila dobre opevnenú pevnosť.
Niekoľko minút nato sa všetko zmenilo opäť. Okolo nich boli len a len stromy, neprihľadný prales.
,,Asi sme v dobách výstavby Vie Magny." skonštatoval Igor.
,,Prečo by sme boli v minulosti? Ľudia, spamätajme sa! Ako by sme sa do minulosti dostali?"
Než to stihol dopovedať, opäť sa všetko zmenilo. Dostali sa znova pred Liptovsko-hrádocký hrad, ktorý bol opevnenou pevnosťou. Kým sa stihli zo všetkého zorientovať, vzduch preťal zúrivý výkrik. Náš hrdina, Alexander, stihol uskočiť z cesty chlapovi vysokému asi 2 metre, s kravským bičom v ruke.
,,Áááááááá, už vás mám, vy povaľači! Toto sa vám veľmo páči však? Obliekať sa do čudných šiat a nič nerobiť, há? tak ja vám to trocho okorením tento váš sladký koláčik, ha - ha - ha!
Veľký plešatý chlapisko ich viedlo smerom k nedaľekej dedine, z ktorej bola pravdepodobne cesta na hrad. Alex, stále skrytý za kríkmi zpozornel. Okolo neho totiž po tej istej ceste, po ktorej odviedli jeho priateľov, prešla skupina horlivo sa debatujúcich sa dedinčaniek.
,,Počuli ste aj toto? Včera popravili aj starého hybského mlynára. Chudák Paľo, vždy to bol dobrý chlap. Ale pán veľkomožný Ján Balassa obsadil aj hybský mlyn. Paľo sa mu vzoprel a zato ho, milé susedy, popravili."
,,Kto bol katom?" spýtala sa najmladšia z nich, ktorá vyzerala ako by ju poslalo samo nebo.
,,Asi ten mladenec od Huncútov z Nového Dovalova." povedala najstaršia a asi najmúdrejšia z nich.
,,Nech mu je Pán Boch naporúdzi pri poslednom súde!"
Keď zašli hodný kus od miesta , kde sa skrýval Alex, rozhodol sa preto nájsť svojich priateľov za každú cenu. Nechcel totiž, aby skončili ako ten mlynár. Od neďalekého Váhu zobral nejaké oblečenie, pravdepodobne kúpajúcich sa chlapcov, ktorý boli postavovo asi taký, ako on. Oblečenie vyzeralo byť ako od cudzokrajinných ľudí, tak využil aj svoje meno, aby vyzeral ako ruský šľachtic, ktorý zablúdil a nevie nájsť svoju družinu.
3. kapitola
Stratený šľachtic
,,Dobrij deň. Som Aľexander Dimitrov. Startil som sa a neviem, kde som!" Tak, s týmito slovami sa predstavil Alex v dedine pod hradom. Ľudia tu boli oveľa milší ako v 21. stročí. Dali mu najesť, napiť, pozvali ho na omšu do dovalovského kostola, a dokonca sa od nich dozvdel aj to, že je 21. Júla roku Pána 1522. On im zase na oplátku zaspieval ruské ľudové piesne, ktoré si ešte pamätal zo svojho bývalého bydliska v Moskve.
Sedeli pri ohni až do neskorej noci, keď tu sa zrazu zjavili panský vojaci, aby rozohnali toto posedenie. Keďže bol v pozícií silného, využil to.
,,Vy sa opovažujete postaviť mne? Kebyže je tu moja družina tak už by ste boli popravení!" vyštekol na nich. Tajne dúfal, aby sa mu nevysmiali, ale výsledok bol nadmieru dobrý.
,,Ach, prepáčte pane! My sme nevedeli, čo ste zač. Náš pán ale nemá rád zábavy, tak nás poslal aby sme to tu zrušili!" horlivo s ospravedlňovali, a hneď ho už viedli do hradu, aby sa spoznal s ich pánom.
Keď prechádzali hradom, všimol si, že tu pobehujú dve deti. ,Asi to sú deti Jána Balassu, Valentín a František., pomyslel si. Asi o päť minút dorazili do veže, ktorú bolo vidno z prístupovej cesty.
,,Čo chcete tak neskoro v noci?" spýtal sa podráždene Ján Balassa, ktorý sedel na vyrezávanej stoličke v hradnej pivnici.
,,Paňe, som Aľexander Dimitrov z Ruska. Stratil som sa a hľadám svoju družinu. Veľmi radi sa oblikajú čudne. Chcel som sa spýtať, že či ste ich nevideli?" dokončil nevinným hláskom, priam detským.
,,Ale, áno, videli. Tu, Gusto, " ukázal na robusného muža stojaceho za ním, ,,ich odprevadil na trh do Svätého Mikuláša. Tam si ich prevzal ich budúci majiteľ Ivan Pográtz, ktorý je, mimochodom, môj bratranec. On ich pravdepodobne zamestná v jeho kaštieli na námestí."
,,A ako sa do toho Svatého Mikulaša dostanem?" spýtal sa majiteľa panstva s trochu ruským prízvukom. Ten sa naňho podozrievavo pozrel a odpovedal trochu zamyslene:
,,Pôjdeš jednoducho po hradskej na západ popri Mravníku a Podturne... Ale dávaj si pozor", Zdvihol výstražne prstom, ,,na zbojníkov a rod Pottornayi v Podturni. Mne už od minulého roka kradnú ovce, a ak sa dozvú, že si odomňa, tak ťa nechajú ísť len tak, ako ťa stvoril Pán Boh. Ha - ha - ha!" zasmial sa trochu silene.
Na druhý deň spolu s ôsmymi vojakmi čo mu milo požičal ,Jano, , ako ho nazval Alex, vyrazili do Svätého Mikuláša. Všetko išlo ľahko až kým nedorazili k Podturni.
,,Hej vy, kto ste?" ozvalo z neďalekého domu. Vybehol z neho chlapík asi ako jedno okienko z toho domku.
,,Čo tu chcete? Toto je územie rodu Pottornayi! Vy nie ste z Podturne, však? Tak čo tu chcete? Hádam len nie lúpiť, zbojníčiť?" To chlápä sa tak rozhovorilo, až to vyzeralo trochu detsky. Tu sa Alex chlápätka opýtal:
,,Počuj a to koľko rokov máš?" ,,11, pane!" Alex sa začudoval, ale nedal sa vyviesť z mieri.
,,Ale taký mladý nemôžeš pracovať!" povedal rozhorčene. ,,To je predsa proti morálke!"
,,Kto ste, že chcete poučovať o tom, či deti smú alebo nesmú pracovať?" rozbehol sa im naproti nejaký chlap v dosť pekných šatách až pôsobili dojmom šľachtica.
,,Som Aľexander Dimitrov, ruský vyslanec, aby som zistil, ako sa vlastne máte tu v tejto prekrásnej krajine, Uhorsku. Avy ste...?"
,,Ja som Pavol de Pottornayi, a momentálne si tu staviam svoj kaštieľ, a nechcem, aby si tu niekto nerobil svoju prácu. A tiež nemám rád drzých pocestných!" dodal dôležito.
,,Pavol, čo sa deje?" ozval sa ďaľší hlas a spoza chalupi vystúpil starší a vážnejši chlap, pravdepodobne otec Pavla.
,,František, títo pocestný náš skúšajú poučovať čo je, a čo nie je morálne!" a rozhorčene si krútil klobúkom v rukách.
,,Je to pravda?" spýtal sa. Tomuto človeku sa rozhodne nedalo klamať. Modré oči toho pána svietili ako lampa pri vypočúvaní podozrivého v amerických filmov, ale Alex si stál na svojom.
,,Pane nemôžete len tak dať robotu deťom! je to nefér voči rodinám a taktiež kráľovi!"
Tento krát však zakročilo chlápä: ,,Ale som chcel pracovať sám, pane. Nemôžete téo vyčítať môjmu pánovi. A dostávam aj dobrá plácu - groš za deň. Zato nakŕmim moju chorú mamu, ktorú si už možno Pán Boh volá k sebe!"
To bolo to najsmutnejšie, čo Alex v živote počul. Pozrel sa na nebo, a vtedy si uvedomil, že sa už stmieva. Požiadal preto Františka de Pottornayi, že či nemôže ostať na noc u nich. On mu to dovoli a spolu odišli do kaštieľa, ktorý pán František nazval Nižným Dvorom.
4. kapitola
Nižný Dvor
Na drý deň ráno sa ocitol v chladnej miestnosti, spútaný a dokaličný, akoby ho celú noc niekto škrabal. Cítil, že mu je zima a šaty na ňom vviseli ako zdrapi handier - počkať, veď tu sú zdrapi handier!
,,Ha - ha - ha, dúfam, že sa ti tu bude páčiť, spojenec Jána Balassu. Lebo tu budeš dosť dlho. Tvoji vojaci sa sami prezradili, keď sa v noci opili a vyvolávali toho Satanovho služobníka! Už zajtra sa spolu so svojimi vojakmi a vojakmi, čo sa čudne obliekajú od Pongrátzov dostanete do Markušoviec, kde budete slúžiť Františkovi Zápoľskému na hrade."
,To bola aspoň jedna dobrá správa za posledné tri dni, pomyslel si Alex. Svojich kamarátov nevidel od toho dňa, čo tu prišli. ,Oj prekliaty deň, keď sa rozhodol ísť do hotela Borová Sihoť., zahrešil si v mysli.
Ten deň sa k nemu do kaštieľskeho žalára prisťahovali jeho bývali vojaci a aj jeho priatelia. Nedostali nič ani na obed a ani na večeru. Keď v noci stráže zaspali, mohli sa slobodne porozprávať.
,,Tak, čo si zistil?" spýtal sa Igor hneď ako to bolo možné.
,,Že je rok 1522, a že je 24. Júla... Áno, jasné, ešte že popravili hybského mlynára.
Už je to 4 dni. No, a čo vy?"
,,Nóóóóó, len to, že si poriadny magor, keď si nešiel za nami!" povedal podráždene Viktor. Ten bol od vždy nejaký čudný, ale nikdy nič nikomu nevyčítal.
,,Viktor, nedráždi!" okríkol ho Matej, ktorý od hladu už krížil očami.
Zrazu sa z chodby ozval buchod. Práve trúbili polnoc.
,,Čo to je?" vyskočil Alex a skrýkol. ,,To bude polnočný rytier!" povedal Viktor.
,,Predstaň už s tými povesťami! Už mi to lezie na nervy! Aj kvôly tomu, že si hovoril o povesti o tom časovom priechode sme tu!" kričal už znova do ružova sfarbený sudca.
Na druhý deň spolu s dozorcami sa vybrali ce Svätý Ján do Markušoviec. Išli naschvál cestou nechránenou nijakými vojakmi, lebo dúfali, že ich prepadnú zbojníci a zabijú niekoho zo zajatcov. Taktiež to bola cesta, ktorá nebola pod kontrolov Balassovcou.
,,Cestujeme už príliš dlho, oddýchnime si!" zakričal už celkom vysilený Viktor.
,,Tak ty sa opovažuješ povedať, aby sme si oddýchli?!" zručal jeden vojak na vysileného Viktora. Ešte niesme ani pred Svarínom, a ty kričíš, že si unavený? Ako sa opvažuješ...!"
A pohlavky lietali hlava - nehlava. Alexovi to už bolo trápne, tak sa Viktora zastal.
,,Nechajte ho už tak! Nevidíte, že sme unavený? Treba nás nechať oddýchnuť, tak nás nechajte, však je len obed! Že vám to viera dovoluje! To sa nehambíte ísť do kostola a s takýmito hriechmi sa zveriť farárovi?"
Muž s fúziskami si uvedomil, že to, čo Alex hovorí, je pravda, tak sa vrhol na kolená a odprosoval.
,,Prosím, odpustite mi, pane, my sme len plnili rozkazy Pottornayi. Vy ste môj dobrodinec a chceme aby si ty bol náš vodca!" a ostatni súhlasne prikyvovali.
Zrazu mal už 20 vojakov. Lenže to nestačilo na dobytie hradu alebo kaštieľu. To nebolo moc, ale títo mali viacerích spojencov, tak a bolo ich zrazu 200.