História LH 2
19.01.2012 09:14
Dňa 2. augusta 1782 dostali Hybenia od hrádockého panstva povolenie koncesie kutacieho práva na kutanie v malužinskom chotári, a to v Malej a Veľkej Doštienke, aby tam mohli dolovať železnú rudu. V roku 1792 bola medzi Liptovským Hrádkom a Kráľovou Lehotou na území "Podjakovej" postavená vysoká pec "maša" na tavenie železnej rudy. Železná ruda sa tažila vo Važci, vo Svaríne, na Hodruši, na Bociach, v Liptovskom Jáne, Demänovej, pri Bielom Potoku a na iných miestach. Najviac štôlní bolo na svahoch Ďumbiera. Bocká, Jánska a Demänovská dolina umožnovali na vozoch dopravovať rudu do Liptovského Hrádku. Ruda sa dovážala i zo Spiša. Vážnica slúžila na váženie dovážaných rúd. V jej blízkosti bola postavená zvonica - klapačka, z ktorej bol zvonením oznamovaný začiatok a koniec práce. Krajské stredisko štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici vážnicu v rokoch 1964 - 1965 renovovalo. Obe budovy sú vyhlásené za technické pamiatky ll. stupňa
Prvá hospodárska škola v Uhorsku
Budova bola postavená v roku 1799. Na žiadost Slovákov, vedených Danielom Lichardom, uhorské ministerstvo orby vypísalo 24. mája 1870 konkurz na miesto profesora - správcu Hospodárskej školy v Liptovskom Hrádku, ktorú otvorili 12. januára 1871 za prítomnosti liptovského župana Martina Szentiványiho. Vtedy to bola jediná nižšia poľnohospodárska škola v Uhorsku. V nej sa vyučovalo i lesníctvo. Vyučovací jazyk bol slovenský. V roku 1886 bola premiestnená do Rimavskej Soboty. Ministerstvo orby v roku 1886 zriadilo v tejto budove horársku školu, ktorá sa stala pokračovateľkou Wisnerovej školy, zrušenej v roku 1816. V roku 1918 prevzalo Horársku školu do správy ministerstvo poľnohospodárstva a povolilo v nej vyučovat len po maďarsky. V rokoch 1886 až 1919 absolvovalo túto školu okolo 500 frekventantov. Budova slúžila potrebám vyučovania až do roku 1952.
Bielovská budova
Budova bola postavená v 17. storočí ako hospodárska budova patriaca ku kaštieľu, ktorý bol postavený pri hrade. Len starý pivovarský komín hlásal zašlú slávu, že sa tu pre panstvo kaštiela robilo pivo. Vo dvore bolo viacej priestranných budov a veľké humno - haláš, ktoré slúžilo na prenocovanie povozníkov na ceste z Liptova do Spiša. Bolo tu i pohostinstvo a mäsiarstvo. V jednej z budov v roku 1926 spoločníčky Novotná a Grandtnerová založili kino, ktoré tam bolo až do roku 1935. V týchto objektoch sa až do roku 1928 konali odvody regrútov z obcí horného Liptova. Mal tu lekársku ordináciu MUDr. Grünvald. V roku 1934 bola povodňou budova značne poškodená. Po roku 1940 sa začalo s budovaním nových ciest, kedže budova stála v ich trase, koncom roku 1941 bola zbúraná .
Pamätná tabula s bustou pri moste ponad Belú
27. januára 1945 sa podarilo Štefanovi Orfánusovi z Liptovského Petra pri zábave s nemeckými fašistickými vojakmi zistiť, čo všetko plánujú poničit pri svojom ústupe. Okrem vojenských a iných objektov mali v programe vyhodiť aj železobetónový most ponad rieku Belú. Hneď na druhý deň oznámil tento zámer nemeckých fašistov Štefan Orfánus partizánskemu oddielu Vysoké Tatry. Partizáni sa rozhodli plán Nemcom prekaziť. Bolo potrebné prerušiť elektrické vedenie, ktoré viedlo k výbušninám umiesteným pod mostom. Tu vynikol Pavel Alexejevič Kolesnikov, ktorý prerušil elektrické vedenie. Došlo k silnej prestrelke, v ktorej 11 odvážnych partizánov položilo svoje mladé životy za záchranu mosta. Na znak vďaky a úcty za ich hrdinský boj a za záchranu železobetónového mosta sa miestna organizácia Zväzu protifašistických bojovníkov rozhodla z príležitosti 20. výrocia SNP vybudovať im malý pamätník s pamätnou tabulou. Pamätnú tabulu s bustou zhotovil akademický sochár V. Löffler z Košíc.
Kaplnka so sochou Jána Krstiteľa
Na skale vyčnievajúcej z jazierka je postavená kaplnka, v ktorej je socha svätého Jána Krstiteľa. Kaplnka bola postavená koncom 18. alebo začiatkom 19. storočia. Tvorca sochy je zatiaľ neznámy.
Organ v rímskokatolíckom kostole
Organ bol vyhotovený Andrejom Pažitným v roku 1799. Je v zozname chránených pamiatok.
Pomník pod skalou
Pomník pod skalou bol vybudovaný na počest obyvateľov obcí Belánskej doliny, ktorí padli v 1. a 2. svetovej vojne. Pri jeho budovaní zohralo nemalú úlohu budovanie letiska a vojenských objektov na území Chrasti pri Liptovskom Petre. O vybudovanie pomníka sa pričinil generál Ferdinand Čatloš. Pomník vybudoval akademický sochár L. Pollák a bol odhalený dna 29. júna 1944.
Socha Piety blahoslavenej Panny Márie
Socha Piety blahoslavenej Panny Márie bola pôvodne umiestnená v areáli hradu. V máji roku 1934 bola renovovaná. V tom istom roku bola veľká povodeň, ktorá renovovanú sochu poškodila ešte viacej ako bola pred renováciou. Socha je doposial v takom stave. V súčasnosti je umiestnená v Lipovej aleji pri rímskokatolíckom kostole v Liptovskom Hrádku.
Socha sv. Františka z Assisi
Socha sv. Františka z Assisi je umiestnená v rímskokatolíckom kostole v Liptovskom Hrádku. Je dielom sochára majstra Štróbla z Kráľovej Lehoty asi z roku 1900. Je v zozname chránených pamiatok.
Bývalá administratívna budova solného skladu
V roku 1728 postavila kráľovská dvorná komora s povolením kniežata Lichtensteina administratívnu budovu pre sklad soli a medi. Pri Váhu bol tiež vybudovaný sklad soli a medi. Do Liptovského Hrádku sa sol dovážala zo Solnohradu. Tu sa balila do kožených vriec, aby sa pri doprave neroztopila a na pltiach sa dolu Váhom dopravovala do Ružomberka, Žiliny, Serede a hore Dunajom až do Rakúska. Medená ruda sa dovážala zo Smolníka. V Liptovskom Hrádku sa spracovávala na medené platne, ktoré sa na pltiach po Váhu dopravovali do priemyselných centier na ďalšie spracovanie. Medená ruda sa tažila aj v Malužinskej doline. Prednostom solného úradu bol Sebastián Ulrich. Účtovníkom bol Boldižár Sartoris.
Solný úrad za istú dobu viedol aj komorné panstvo, no na také rozsiahle úlohy nestačil, preto kráľovská komora v roku 1762 spojila dve komorné panstvá a vytvorila hrádocko-likavské panstvo so sídlom v Liptovskom Hrádku. Bol zriadený lesný úrad, ktorého šéfom v hodnosti lesmajstra bol Ján Girsík
Vážnica a klapačka na Maši
Dňa 2. augusta 1782 dostali Hybenia od hrádockého panstva povolenie koncesie kutacieho práva na kutanie v malužinskom chotári, a to v Malej a Veľkej Doštienke, aby tam mohli dolovať železnú rudu. V roku 1792 bola medzi Liptovským Hrádkom a Kráľovou Lehotou na území "Podjakovej" postavená vysoká pec "maša" na tavenie železnej rudy. Železná ruda sa tažila vo Važci, vo Svaríne, na Hodruši, na Bociach, v Liptovskom Jáne, Demänovej, pri Bielom Potoku a na iných miestach. Najviac štôlní bolo na svahoch Ďumbiera. Bocká, Jánska a Demänovská dolina umožnovali na vozoch dopravovať rudu do Liptovského Hrádku. Ruda sa dovážala i zo Spiša. Vážnica slúžila na váženie dovážaných rúd. V jej blízkosti bola postavená zvonica - klapačka, z ktorej bol zvonením oznamovaný začiatok a koniec práce. Krajské stredisko štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici vážnicu v rokoch 1964 - 1965 renovovalo. Obe budovy sú vyhlásené za technické pamiatky ll. stupňaŽelezné kríže - výrobky majstrov železiarskych dielní
V rokoch 1804 - 1805 bola v Liptovskom Hrádku postavená železiarska dielňa, ktorá sa venovala hlavne výrobe zbraní. V nej sa vyrábali pechotné pušky, husárske karabíny a pištole. Podľa publikovaných dát sa tu ročne vyrobilo vyše 24 000 kusov zbraní. Na ich výrobu sa používalo väcšinou železo spracované na " Maši ". Zbrane boli kvalitné, čo dokazuje skutočnosť, že z uvedeného počtu zbraní bolo len okolo 200 kusov nevyhovujúcich. V roku 1813 výroba zbraní prestala. Dielne boli premenené na železiarske dielne. Železné kované kríže, ktoré sa ešte nachádzajú na hrádockom i mikulášskom cintoríne, sú dielami majstrov týchto železiarskych dielní.